Ja som robotník, kto je viac?

Pred pár týždňami som si prečítala veľmi pekný blog o agroturizme v Rakúsku. Bloggerka strávila víkend v rodinnom penzióne a porovnala to s možnosťami a stavom agroturizmu a poľnohospodárstva na Slovensku, čo samozrejme rozprúdilo vášnivú debatu o celkovom stave podnikateľského prostredia na Slovensku.

Je pravda, že slovenské podnikateľské prostredie porkrivkáva. Podľa Podnikateľskej aliancie Slovenska sme sa v rámci svetového hodnotenia umiestnili na 35. mieste. Dôvodov je veľa. Prvým, a najväčším, je vládna regulácia. Rôzne povolenia, poplatky a procesy potrebné na podnikanie sú komplikované a všetko je drahé.

Druhým obrovským faktorom je, že väčšina populácie v produktívnom veku vyrástla alebo bola silne ovplyvnená komunizmom. Komunisti zhabali ľuďom všetko. Zhabali pôdu farmárom, zhabali dielne, zhabali podniky a každý sa stal robotníkom. Ľudia úplne stratili vzťah k súkromnému majetku, k zodpovednosti, k akémukoľvek správnemu vedeniu firmy, ba dokonca stratili vzťah k zodpovednosti za vlastné rozhodnutia vo svojom živote – veď čo, štát sa postará, štát dá.

V 90.-tych rokoch sa tu doslova udial divoký západ. Každý si myslel, že hneď zbohatne. Majetky skončili v rukách ľudí, ktorí o podnikaní nič nevedeli, nevedeli ako s majetkom správne narábať, viesť ho a zveľaďovať ho a ich jediným cieľom bolo rýchlo zbohatnúť. Niektorým sa to podarilo, iní skrachovali. Každý, kto vedie úspešnú firmu vie, že úspech sa dá dosiahnúť len tvrdou a vytrvalou prácou. Presne tak, ako to bolo v bloggerkinom prípade – malá farma/hotel je výsledkom tvrdej práce troch generácií. A poskytuje im dostatok príjmov na to, aby to udržali v prevádzke a postarali sa o seba a svojich najbližších.

Dôsledkom pôsobenia komunizmu a neznalosti niektorých jedincov sa však zo súčasného problému nevyhrabeme. Komunisti premenili ľudí na robotníkov. Všetko bolo údajne “v ich záujme” a nikto ich nebude ničím ohrozovať. Nehrozí, aby si sused kúpil BMW alebo šiel na dovolenku na Maldivy. Všetci všetko rovnako. Bolo jedno, či bol človek slabšie zmýšľajúci alebo génius. Všetci dostanú rovnako. Takéto myslenie zabíja kreativitu, inováciu a bohužiaľ aj celkové bohatstvo spoločnosti ako celku.

Na Slovensku ešte stále pretrváva kultúra robotníkov. Je to lenivosť, ktorej si ľudia privykli. Hlavne tá mentálna. Kopu stredoškolákov, hlavne učňovkárov sa spolieha, že hneď zo školy pôjdu robiť do fabriky ako operátori výroby. Kopa žien v strednom veku sa spolieha, že ak nebudú robiť pokladníčku v Agro Milku, tak pôjdu pracovať do fabriky, rovnako to platí pre mužov, ktorí nechcú nevyhnutne pracovať fyzicky.

Robotníci – a nemyslím tým len tých fabrikových, ale v podstate každý zamestnanec, ktorý zarába minimálku, alebo tesne nad minimálkou – veľakrát volajú po vyšších mzdách. Žiadajú si lepší sociálny štát, pretože to, čo zarábajú vo fabrike, im je málo, a nevystačí im na vyžitie. Stavajú sa do pozície obete kapitalizmu a žiadajú si socializmus prinajmenej. Pretože ostatní, ktorí spoločnosti prinášajú vyššiu pridanú hodnotu, sa vraj s nimi musia podeliť. Pretože oni sú robotníci a kto je viac.

Počas vysokej školy som pracovala vo výrobe, bolo to skor nepravidelné a popri škole som chodila hlavne na nočné dvanástky. Bola to firma, ktorá vyrába plastové uzávery na rôzne potravinárske aj nepotravinárske produkty, napríklad mlieka, pivné súdky, gélové pracie prášky a podobne. Mali sme limity, zvyčajne okolo sedem krabíc, podľa veľkosti a váhy modelu. Práca to bola únavná, dlhá a nudná. Navyše som bola platená cez agentúru, takže časť mojej mzdy si ponechali oni a inak sa do firmy na brigádu dostať nedalo – agentúra si to naozaj dobre vymyslela. Ako bočný príjem popri štúdiu na pokrytie bežných výdavkov to bolo fajn. Čo bolo smutnejšie však bol fakt, že okrem brigádnikov tam pracovalo stále osadentstvo asi dvadsiatich alebo tridsiatich zamestnancov, prevažne ženy. Ženy, ktoré neboli spokojné so svojou prácou. Ženy, ktoré si mysleli, že majú nárok na lepšie mzdy. Ženy, ktoré však bohužiaľ k skutočnému vzdelaniu ani nepričuchli a po nociach rozoberali televízne seriály a celebrity. Ženy, ktoré nemali ani tušenia, že aj keď za noc vyrobili sedemsto kusov uzáverov, ich cena, za ktorú ich predajú výrobcovi gélu na pranie je zrejme pár centov, nehovoriac o tom, že aj materiál, ktorý výrobca  použil ho niečo stál. V konečnom dôsledku si títo robotníci myslia, že ich práca je nenahraditeľná. Že práve oni sú ťahúňmi ekonomiky a vykorisťovateľské podniky sa na nich priživujú. Samozrejme, ani jeden z týchto pracovníkov nemá šajn o chode ekonomiky a ako to všetko funguje. Len závistlivo zazerajú na tých, čo celý deň sedia v kancelárii a “nič nerobia”.

Neviem si predstaviť celý môj život pracovať vo výrobe. Možno ako dočasné alebo núdzové riešenie. No títo ľudia si z toho urobili kariéru a vymáhajú si za to kariérny plat. Takto to však nefunguje. Na to, aby ste zložili dva kúsky dokopy nepotrebujete špeciálne vzdelanie. S prepáčením, ak by som vycvičila opicu, zvládla by to robiť aj ona. No trend momentálne smeruje k automatizácií. Čoraz viac týchto pozícií bude nahradených strojmi, pretože stroje na nesťažujú, stroje neustále robia, stroje si nevyžadujú viac peňazí, pretože sa cítia tak, že si zaslúžia viac. Presne takto ich stoje v budúcnosti vysánkujú.

Úplne identická situácia sa momentálne odohráva v USA. Určitá vrstva obyvateľstva si urobila z práce pre fast-foodové reťazce kariérnu prácu. Pôvodne boli tieto pracovné pozície určené tínedžerom, prípadne študentom alebo mladým, ktorí práve vošli na trh práce a hľadajú úplne prvú pracovnú skúsenosť. Presne tá najmenej vzdelaná vrstva však tieto pozície obsadila a keď zistili, že z minimálnej mzdy rodinu neuživia, spustili obrovskú lavínu v podobe dožadovania sa zákona, ktorý by zvýšil minimálnu mzdu o dvojnásobok! Zo šúčasných 7,25 dolára na hodinu a 15 dolárov na hodinu!!! Samozrejme, USA s ľavicovou socialistickou vládou na čele toto rozhodnutie podporuje. Firmy sa ale už na tento krok chystajú a veľa fast-foodov už zavádza samoobslužné kiosky, teda čiastočnú automatizáciu a elimináciu zamestnania, pretože s tak horibilne vysokou minimálnou mzdou si nebudú môcť zamestnancov v takom počte dovoliť. Nehovoriac o tom, že ak by sa minimálna mzda zvýšila, zvýšia sa náklady pre firmy a zvýši sa prakticky aj všetko ostatné. Pracovníci fast foodu nebudú pri minimálnej mzde 15 dolárov dvojnásobne bohatší. Akurát sa sami vysánkujú z práce.

Človek, ktorý ledva doštudoval strednú školu a celý vzdelávací proces si len povinne odsedel, bohužiaľ nemá žiadnu perspektívu a toto pravidlo funguje nezávisle od krajiny. Ak niekto nemá záujem o vzdelávanie, nedokáže spočítať 2+2, nezaujíma sa o nič, len pivko, cigaretky a jeho prvé kroky po práci vedú rovno do baru, kde po dvoch pohárikoch cítia, že im je svet niečo dlžný, nech sa páči. Dajte výpoveď, začnite podnikať. Vyskúšajte si, aké to je prísť s nápadom, ktorý by sa uchytil, vymyslieť niečo, po čom je na trhu dopyt, prejsť všetkými vládnymi nástrahami, úspešne viesť firmu, zvádzať konkurenčný boj. A potom príde nejaký robotník, ktorý povie, že sa dnes cíti sociálne a podnikatelia a ľudia, ktorí zarávajú viac ako 1500€ mesačne by mali platiť viac do systému, lebo to je priveľa a musí sa podeliť so spoločnosťou. Presne ten istý podnikateľ, ktorý by tie peniaze využil ako kapitál na otvorenie nového podniku, na vytvorenie nového pracovného miesta, možno na zvýšenie platu svojim zamestnancom alebo vytvorenie vlastných úspor. Presne tie štát vezme a dá ich robotníkovi alebo nezamestnanému. Vo forme sociálneho bytu, resp. iných sociálnych dávok alebo sociálneho poistenia.

Je veľmi smutné, ako veľmi málo ľudia vedia o podnikaní. Presne to je problém, čo nie je na Slovensku v poriadku. Každý vidí obraz – podnikateľ = podvodník s BMWčkom. Ľudia sa nechcú vzdelávať. Ľudia nechcú vedieť, ako funguje ekonomika. Ľudí to nezaujíma. Je oveľa jednoduchšie si večer pustiť Farmu, aspoň budú mať o čom na ďalší deň na poobednej hovoriť.

Ako skvelý prípad tohto robotníckeho myslenia uvediem komentáre, ktoré som čítala na Facebooku pri diskusii o tom, či by sme mali mať opäť slovenské koruny alebo ostať pri Eure. V tomto blogu sa nebudem zaoberať skúmaním či áno alebo nie. Len poukázať na to, ako myslí, resp. nemyslí väčšina, a že svojím názorom nedokážu venovať ani minútu myslenia, ich argumenty nedokážu podložiť jediným faktom alebo štatistikou. Je to skôr ako mentálny prd, ktorý naberie podobu facebookového komentu a stavím sa, že keby som sa opýtala, prečo majú tento názor, buď by mi nevedeli odpovedať, alebo by povedali nasledovné: “Keď som išiel na diskotéku a mal som 50 korún, bol som frajer. Dnes mi 2 eurá nevystačia na nič”. Toto sa tuším šírilo po internete aj ako meme a bola to presne robotnícka vrstva, ktorá to zdieľala. 50 korún na diskotéku? Možno tak v roku 1995! Ja som chodila na diskotéky keď boli koruny a môžem vám povedať, že 50 korún by mi kúpilo tak sotva vstupné! Od roku 1995 sa toho na Slovensku už veľa zmenilo. V roku 1995 bola priemerná nominálna mesačná mzda 238 eur, teda 7169 korún. V roku 2014 bola priemerná nominálna mzda 838 eur, teda 25 242 korún, čo je teda riadny rozdiel.

Takže v tomto konkrétnom prípade bola otázka do facebookového pléna: “Chceli by ste naspať slovenské koruny ?” Tu sú najlepšie perličky.

123456789101112

Ja nie som expert na slovenskú gramatiku, aj mne sa občas stane, že pochybím. Mýliť sa je predsa ľudské. No ako môže človek, ktorý absolvoval 12 alebo 13 rokov školskej dochádzky, neovládať svoj vlastný materinský jazyk a gramatiku, je priam neuveriteľné. Toto presne dokazuje, že títo ľudia nerozmýšľaju, nič ich nezaujíma, nemajú záujem o vzdelávanie. Nemyslím len to, ktorým vás prevedie systém verejného školstva. No vzdelávanie sa týmto nekončí. Ľudia sa vzdelávajú po celý život. Len preto, že ukončili školu, neznamená, že už v živote nemusia chytiť knihu do ruky (poniektorí tú knihu nechytili do ruky ani počas školy). Čo je však v niektorý prípadoch veľmi smutná realita.

Pre ľudí s týmto myslením mám len dva odkazy:

  1. Svoj hnev za nízke mzdy adresujte štátu, ktorý je za túto situáciu zodpovedný. Z výplaty si totižto ukrojí polovičku, k tomu vás ešte zaplaví s 20% DPH, a poplatkami, reguláciami a byrokraciou vo všetkom.
  2. Dostať zaplatené môžete len do hodnoty, ktorú vytvoríte. Veľmi rada by som vám dala možnosť si založiť malú spoločnosť, zistiť, ako to všetko funguje, koľko regulácií musíte spĺňať, dane, odvody, potom by som sa vás opýtala, či pri mesačnej tržbe 2000 eur budete môcť vyplatiť svojmu zamestnancovi 800 eur mesačne – pozor, to nie je superhrubá mzda, takže zamestnanec, ktorému vyplatíte 800 v hrubom vás stojí 1081 eur a váš zamestnanec potom dostane na ruku 620 eur. To je už značný rozdiel, čo? Zamestnávateľ za vašu prácu platí 1081 eur, ale vy z toho dostanete iba 620 eur.

Týmto blogom som chcela poukázať na niektoré dôvody, ktoré stoja za tým, kde žijeme, ako si tu žijeme a spoločnosť, ktorú tvarujeme. Ľudia, ktorí si zvolili kariéru robotníka, majú  dve možnosti. Kedže vstúpili do pracovného vzťahu dobrovoľne za podmienok, ktoré im boli dané vopred, môžu pokojne z tohto vzťahu vystúpiť. Druhá možnosť je si zlepšiť vzdelanie – kurzom, štúdiom alebo sebavzdelávaním a pokúsiť sa o kariéru v inej oblasti, alebo si založiť vlastnú spoločnosť. Človek, ktorý si povie, že za 450 eur ani ráno z postele nevstane, radšej ostane doma na sociálke, by nemal dostávať žiadne peniaze vo forme podpory, ktorá bola ukradnutá iným pracujúcim ľuďom.  Úplne najjednoduchšie je však nahúckať tých najjednoduchších ľudí, ktorým toho nebolo “tam hore” veľa nadeleného, a keď majú pocit, že sú vo väčšine, už čoskoro sa môžeme nájsť 30 rokov dozadu, lebo “za komunistov bolo predsa lepšie”.

 

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s