Ako si užiť Ameriku – Guide pre tých, ktorí sú tento rok na Summer WAT v USA

Dnešný blog bude trocha mimo mojich bežných tém, ktorým sa zvyčajne venujem, ale kedže aj ja som len človek, rozhodla som sa sem zaradiť aj kategóriu “Zo života”, kde budem pridávať moje osobné skúsenosti a zážitky.

Kedže letná sezóna sa už rozbieha, každoročne  sa opakuje rovnaký scenár. Veľa študentov vysokých škol sa odhodlá ísť na leto so USA v rámci programu Summer Work and Travel. Kto nevie o čo sa jedná, je to pracovný a cestovateľský program, v rámci ktorého je študentom udelené pracovné vízum, s ktorým môžu v lete legálne pracovať a cestovať v rámci USA.

Sama som sa tohto programu zúčastnila, je tomu síce už 5 rokov, no veľa sa toho hádam za ten čas nezmenilo. Každoročne však počas tohto obdobia na blogoch nachádzam množstvo príspevkov od študentov, ktorí sa s nami delia o ich zážitky, pocity a dojmy. Rada by som prispela, spolu aj s nejakými komentármi a postrehmi, možno radami a trikmi, ktoré by som bola rada, ak by mne niekto posunul pred mojou cestou, pretože veľa krát nachádzam nie celkom presné informácie a veľké sklamanie.

V roku 2011 som sa spolu s kamoškou Monikou rozhodla ísť na leto do USA. Tento scenár sme začali rozoberať už v decembri. Osobne som chcela ísť prostredníctvom agentúry a začala som si prezerať prvé pozície, ktoré malo CKM na svojej stránke. Kedže predchádzajúce leto sme strávili v Grécku, kde sme získali skúsenosti v hoteli ako housekeeping, sledovali sme tieto ponuky, rozmýšľali sme nad destináciou kam by sme chceli ísť. Moja predstava bola nejaké menšie mestečko, niečo pokojnejšie, až pokým Monika neprišla s tým, že jeden chalan, ktorého pozná (pozdravujem Borisa) toto vybavuje a je o trochu lacnejší ako agentúra a vie nás dostať do Ocean City v Marylande.

Do New Yorku sme prileteli 16.6. kde nás mala vyzdvihnúť nejaká dodávka, ktorú nám vybavil Boris a za odvoz sme už vopred zaplatili. Čakali sme niekoho s naším menom, no nikto neprichádzal, tak sme začali panikáriť. Po asi dvoch hodinách prišla dodávka plná Ukrajincov a Maďarov, do ktorej sme sa ledva vošli a šli sme do Ocean City, kde sme dorazili o niekoľko hodín.

Zastali sme pred domom, ktorý tvorili štyri obytné jednotky. Z pravého horného apartmánu sa ozývala hudba, chalani popíjali pivko. Dorazili sme do nášho apartmánu na prízemí, kde sme mali byť umiestnení po dvoch alebo troch na izbu. Namiesto toho nás bolo 6 – ja, Monika a ešte štyria chalani. V druhej izbe to bolo rovnaké, no šesť dievčat, takže v jednom apartmáne s dvoma kúpelňami a jednou kuchyňou/obývačkou nás bolo 12 a neskôr sme ešte nabrali jedného člena, ktorého si chalani pozvali na poslednú chvíľu a ubytovali ho na celé leto u nás v kuchyni. Kedže ráno vstával o piatej do práce, naša kuchyňa/obávačka a centrum života vyhasla, pretože očakával, že všetci pôjdeme do postele vtedy, keď aj on. Ostatné apartmány na tom boli rovnako, takže v jednom dome nás bolo 50 a všetci sme boli Slováci.

Na ďalší deň po prílete sme sa boli zaregistrovať v hoteli, kde nám Boris dohodil prácu – Clarion Hotel. Bolo to trochu od ruky, lebo náš dom bol na 28th street a Clarion bol niekde okolo 110th. Ocean City sa nachádza na polostrove a tiahne sa niekoľko kilometrov, takže do práce sa dalo dostať len autobusom.

V práci prebehlo všetko fajn, mali sme viac šťastia, pretože niektorí, ktorí tiež prišli cez Borisa hovorili, že prácu nemajú. Vtedy musel zasiahnúť Tony – statný holohlavý správca týchto domov, ktorý bol dobrý kamoš s Borisom (a som si istá, že takto to majú dohodnuté každý rok), že im prácu postupne našiel v rôznch zariadeniach (hoteloch a reštikách).

Finančne boli moje náklady na cestu, ktoré som musela investovať asi 2000 eur – bol to poplatok za sprostredkovanie práce, víza, spiatočné letenky, odvoz z letiska a nájom za prvý mesiac. Mzdu v Clarione sme mali $7.75/hodinu, čo pri mojich výpočtoch sotva pokrylo náklady, no Monika ma neustále upokojovala, že to bude v poriadku, že Američania dávajú sprepitné, hlavne v hoteloch, čo však nebola tak celkom pravda, pretože síce sme pracovali v hoteli, no v časti Condo – timeshare, čo nie sú klasické hotelové izby, ale apartmány a ľudia platia ročné poplatky za to, aby si ich mohli v určitom termíne prenajať a housekeeping nedostávajú denne ako na hoteli. Tipsy nám navyše stále chýbali a ako sa neslôr vykľulo, najčastejšie končili v rukách tých, ktorých vôbec nemali – našej černošskej supervízorky, prípadne housmanov, ktorí boli príliš ochotní a rýchli, aby sa dostali do každej izby pred nami a zvliekli posteľné prádlo.

Keď som dostala svoju prvú výplatnú pásku, tak som skoro odpadla. Domov nás posielali skoro, lebo “the season is slow this year” a ja som vedela, že takýmto tempom nevyrobím ani na náklady. Začala som teda obchádzať celé Ocean City, podnik za podnikom, no good luck niečo nájsť v meste, kde je viac pracujúcih študentov, ktorí sú zrejme momentálne v rovnakej situácii ako ja, než domácich obyvateľov. Odvšadiaľ ma vypoklonkovali a druhý job sa mi podarilo nájsť až v druhej polovici júla – v klasickom obchode s tričkami a suvenírmi na Boardwalku, takže moj pracovný deň trval od 9 am do 2 am.

Čo ma dosť sklamalo bol fakt, koľko Slovákov sa im podarí každoročne do Ocean City poslať. Okrem Borisa totižto prácu v OC mali v ponuke aj iné agentúry. Tak sa stalo, že slovenčinu som počula na dome, v autobuse, v práci, na Boardwalku, dokonca aj v uličkách medzi konzervami v Dollar Tree. Všade, kde sme sa pohli, boli Slováci – na dome na 6th street bola vyvesená slovenská vlajka. Z toho čo sme vedeli, bývali Slováci na 6th st, 14th st, 28th st (to sme boli my) a 32nd st. Potom boli aj nejakí vo West Ocean city, teda za mostom, ale o tých sme veľa nevedeli. V určitých momentoch to prerástlo až do absutnosti, keď som na jednej párty nadviazala rozhovor so slečnou, ktorá bola spolužiačka mojho bratranca v Bystrici, alebo babu, ktorá bola bývala mojho bývalého a hovorila, že ma s ňou neustále porovnával. Holt, to je Amerika.

Asi po mesiaci som došla do depresívneho štádia. Ameriku som si neužívala, medzi touto komunitou sa veľa ohováralo. Každý vedel kto, s kým, kde a ako, navyše som mala dosť vlastných problémov. Hlavným mottom bolo nemíňať veľa peňazí, aby som sa s niečím aj vrátila domov. Toto je myslím zlomový bod, v ktorom nastáva problém, že slovenskí študenti získajú veľmi skreslený pohľa na život v USA a ich osobnú skúsenosť.

Z pohľadu študenta zneje $7.25-$8.50 na hodinu ako super mzda, povedzme si pravdu, koľko platí brigáda na Slovensku? 2,50/hodinu? V skutočnosti však zarábate minimálku. Na to, aby ste mohli robiť aspoň niečo a ešte k tomu ušetriť, potrebujete ideálne mzdu $11.00+tips.

Veľa študentov v rámci šetrenia dokonca chodili do rôznych kostolov, kde niekoľko krát do týždňa vyvárali študentom večere a rozdávali balíčky s praktickými vecami ako zubná pasta, hrebeň alebo deodorant. Na toto som sa nechala nahovoriť len pár krát, kým som si uvedomila, že na to naozaj odkázaná nie som. Napriek tomu tam bol stále obrovský nátresk, nielen Slovákov, no aj cudzincov z iných krajín, hlavne východnej Európy, Grécka, Turecka a iných krajín, ktorí sa prišli mierne “priživiť” na lokálnej pohostinnej a priateľskej komunite.

Keď sme si boli vyzdvihnú Social Security Card, ktorú sme museli íst vybavovať asi 45 minút od OC do Salisbury, opäť to bola dodávka plná študentov a podarilo sa nám natrafiť na chalana, ktorý bol od nás výrazne starší, tvrdil, že je tiež študent, a pochádzal z Jordánska. Celou cestou sa nesmierne zaujímal o Moniku a hovoril nám, že keď sa vydáte v Jordánsku, ženích vás vyváži zlatom. Potom sa mu nejako podarilo nájsť Moniku na Facebooku, kde jej posielal zvláštne správy a ona s ním prestala komunikovať, aj keď ho občas zazrela v autobuse.

Jej druhý pokus v zbližovaní kultúr sa odohral síce neskor, no bol o to lepší. V jej druhej práci stretla mladého Turka, s ktorým si dohodla rande v bare, no on prišiel tak opitý, že sa v tom najromantickejšom momente na odľahlom móle s altánkom pred ňou rovno pozvracal. Ona ho teda nechala s kamarátmi, ktorí čakali obďaleč, a on jej na druhý deň písal smsky, že mu prišlo zle z jedla. Keď mu neodpovedala, tak sa začal vyhrážať, že skočí do oceánu a utopí sa (ironicky, robil plavčíka).

Asi v polovičke môjho pobytu mi to začalo liezť na nervy, že vobec nemám šancu zažiť skutočnú Ameriku. Všade, kde sa pohnem, sú buď Slováci alebo iní cudzinci, Ocean City je naozaj malé mesto a veľmi Ameriku nereprezentuje, je to naozaj len turistická oáza. Všetko sa ale zmenilo a tento WAT mi zmenil život. Stretla som vtedy mladého chalana, ktorý mi dal svoje číslo a opýtal sa ma, či by som niekedy nešla von. Originál Američan. Žiaden Rumun, žiaden Slovák, žiaden Turek. Blonďatý modrooký Američan. Už len z čistej zvedavosti som sa ozvala a o rok aj dva mesiace sa stal mojím manželom a ja som sa na tri roky vrátila späť do USA, tentokrát do Baltimoru, teda do skutočnej Ameriky.

Dnes s manželom často rozoberáme to, ako veľa Slovákov alebo všeobecne zahraničných študentov trávi leto v USA a ako majú skreslené predstavy o veľa veciach a tu je niekoľko bodov, ktoré by som chcela vyzvihnúť, pretože sa podľa mňa stávajú často. Nehovorím, že v každom prípade, no konkrétne v OC.

  1. “Nechápem prečo nemožem piť na verejnosti” – Urban legend hovorí, že nejaké decká boli dokonca zadržané v autobuse, pretože tam mali otvorenú fľašu a popíjali. Alkohol a cigarety sa v USA berú vážne. Zákon stanovuje vek na cigarety na 18 rokov a alkohol na 21. Čo je smola, pretože  veľa študentov, ktorí idú na WAT, majú menej ako 21 rokov. A šanca, že vám nejaký Liquor Store predá fľašu ak máte menej ako 21, je mizivá, pokiaľ vám ju nekúpi niekto iný. Veľa deciek odchovaných na Slovensku, kde je to každému u prdele, že jedenásťročné dievčatá sa ožierajú niekde za garážami, je zrejme zarazených a “nechápu”. Zákony sú veľmi prísne a chránia aj domácich občanov. OC sa snaží prezentovať ako family friendly a nikto vás nechce vidieť sa potácať s fľašou na pláži o pol druhej poobede.
  2. “Američania majú otrasné pivo. Chutí ako šťanky” – povedali aj moji slubývajúci zatiaľ čo si celé leto kupovali najlacnejšie pivo Bud Ice a najlacnejší alkohol – Svedka alebo Southern Comfort, prípadne komerčnejšie pivá ako Bud Light. K prvým dvom napíšem, že čo sa dá očakávať od úplne najlacnejšieho piva a alkoholu na trhu? Vačšina dospelých Američanov ani tieto žbrny nepije. K tým komerčnejšie známejším značkám ako Bud Light alebo Muller Light vysvetlím, že veľa Američanov tento nápoj konzumuje vo veľkom a nárazovo, aby sa z toho opili. Teda ak má niekto párty, BBQ cookout alebo sa len tak ide do baru. Pivo je teda chuťovo ľahšie a oproti slovenským pivám vodnatejšie, aby sa dalo piť dlhšiu dobu bez pocitu nafúknutosti a tráviacich problémemov. Osobne si neviem predstaviť vypiť za večer osem plzní, pretože SK a CZ pivá sú vo všeobecnosti ťažšie a skôr by som povedala, že vhodnejšie k jedlu, prípadne v menšom objeme. V USA je dostať neuveriteľné množstvo pív, či už domácich alebo import. Plzeň je klasika, to sa dá kúpiť vo veľa obchodoch, dokonca aj čapované v Irish bare v New Yorku, no raz sa mi dokonca podarilo nájsť v obchode import Golden Phesant (teda klasický Zlatý bažant made in Slovakia). Ja nie som veľmi pivová, no občas si rada dám. Ak môžem odporučiť, jednoznačne by som siahla po značke Samuel Adams. Pivo pochádza z Bostonu a je charakteristické tým, že okrem klasického piva vyrábajú aj sezónne príchute. V lete sa vám napríklad môže podariť natrafiť na Porch Rocker alebo iné druhy, ktorých tóny sa nesú v chuti citrusov a rôzných korenín, no pozor, nemýľte si to s našimi pivovými limonádami! Sam Adams je pivo, chutí ako pivo, no v pozadí budete citiť hranie jedntlivých tónov. Z alkoholu osobne preferujem vodku, pretože sa dobre mieša s džúsom, odporúčam vyskúšať značku Pinnacle. Takisto vyrábajú neuveriteľné množstvo príchutí, všetko od pomaranču až po cukrovú vatu. Osobne sme skúšali len čistú a Whipped (teda šľahačkovú), ktorá je naša No.1, pretože ak si ju zmiešate s borovnicovým alebo pomarančovým džúsom, vôbec v nej necítiť alkohol, teda na party sa lepšie pije. Nedaje sa oklamať faktom, že ju väčšinou nájdete na bottom shelf (produkty nižšej kvality sú zvyčajne nižšie a top shelf je premium). Táto vodka stoji okolo 13 dolárov, no je neporovnateľná s akoukoľvek inou vodkou v rovnakej cenovej hladine. Nezabúdajte však stále rešpektovať zákony domácej krajiny, nepite na verejných priestranstvách a nerobte si hlučné párty na dome, nemusí sa to vždy skončiť dobre a policajti sa nie vždy dajú ukecať, navyše ak majú plné právo vás zadržať – je to ich práca – zabezpečiť, aby sa na verejnosti dodržiaval poriadok. Milión krát sa stáva, že sa párty vymknú spod kontroly. Policajti majú s týmito žúrkami na domoch pravidelne problém. Usporiadateľov najprv varujú pred tým, než sa to vymkne spod kontroly. Potom sa ľudia o jednej, pol druhej vyroja z barov, jeden povie, že na dome je párty a o chvíľu tam máte celý bar a situácia mimo kontroly. Ako nájomník a organizátor ste za situáciu zodpovední, môžete skončiť v putách a polícia vašu párty rozpustí. Podobná situácia sa stala raz aj u nás, kvôli hlasnej hudbe a asi 100 ľuďom, ktorí sa zúčastnili. Policajti nás trinástich zavolali pred dom, všetci sme museli ukázať pasy, potom začali svietiť na dom, kde bolo naozaj na terasách asi 100 ľudí, opýtali sa, koľko nás tu býva a kedž to naozaj bolo 50, najprv nám nechceli ani veriť. Potom nás pustili s upozornením, že musíme stlmiť hudbu a nikto s alkoholickým nápojom nesmie stáť mimo terasy na chodníku, pretože sa to považuje za verejné priestranstvo.
  3. Alkohol + pocit všemohúcnosti = zlá kombinácia. V prípade, že ste cudzinec, je potrebné si dávať pozor na domácich a nepodceňovať ich, hlavne ak je v situácii zahrnutý aj alkohol. Moji spolubývajúci sa jeden večer opili a dvaja sa niekam spolu vytratili. Nikto netušil, že kde, pretože jeden z nich mal len 20 rokov a do klubu by sa nedostal. Ráno sme ho našli v kuchyni. Opitý pod obraz boží, s obrovským monoklom okolo opuchnutého oka a s odlomeným predným zubom. Zjavne sa s niekým dostal do konfrontácie a nedopadlo to dobre. Aby toho nebolo dosť, v takomto stave sa rohodol ísť do práce v Subwayi, odkiaľ ho manažérka okamžite vyhodila a nasledujúce tri týždne si nevedel nájsť prácu. Ako bonus si počas svojej spanilej jazdy v autobuse, keď sa vracal zo Subway ako čerstvo nezamestnaný, vypočul dve Slovenky, ktoré komentovali jeho zjav a aký je ožratý a nechutný, bez toho, aby si uvedomili, že aj on je Slovák a rozumie im každé slovo. Takže s ohováraním opatrne – nikdy neviete!
  4. Auto je nevyhnutné – na to, aby ste mali mobilitu robiť čokoľvek, je auto úplnou nevyhnutnosťou. Stredne a vačšie mestá, kde s najvačšou pravdepodobnosťou skončíte, je auto nenahraditeľné. Napríklad v OC bol Walmart asi 10 minút autom od nášho domu. Pri nás boli aj iné potraviny, no baby, ktoré si kúpili na jazdenie do práce bicykle, mali napríklad problém s reklamáciou a ako sa tam vôbec potom opäť dostať, pretože tam žiadna autobusová linka nepremávala. Takže aby ste sa dostali všade pohodlne a efektívne, potrebujete auto, čo je podľa mňa výrazný faktor, ktorý znižuje kvalitu pobytu.
  5. Strava – počas mojho pobytu sa veľa ľudí stravovalo v nalacnejších potravinách – Dollar Tree, kde všetko stojí jeden dolár, vrátane potravín, ktoré majú v ponuke. Takže od ceny sa odvíja aj kvalita a možnosti varenia. Alternatívou sú potom reštaurácie a fastfoody. Som si istá, že pokiaľ pracujete v USA za minimálnu mzdu alebo v rozpatí do 11 dolárov na hodinu, budete veľmi šetrní a doprajete si tak maximálne Mekáča alebo Subway – tým sa nikdy nič nepokazí. Ak sa niekomu podarí dostať do reštiky ako Applebee’s alebo Chilli’s, kde je to vo vyššej cenovej hodnote, ešte stále to nie je ono a stravujete s v pomerne lacnom zariadení s jediným rozdielom, že máte vlastnú servírku. Ak chcete ochutnať niečo podstatne lepšie, odprúčam Outback Steakhouse, kde majú výborný Victorian filet mignon a hoc ho iba ochutnať raz stojí to za to. Večera pre dvoch s predjedlom, polievkou, steakom a nápojmi (free refill ako je všade štandardom) vyjde na asi $70. Nezabudnite však prirátať tip, pričom bežne je to 10%-15% ze celkovej hodnoty. Ak chce ochutnať all you can eat, odporúčam Golden Corral. Žiadne terno, no je to pomerne lacné a je to all you can eat!
  6. “Američania sú nezdraví, tuční a jedia len fast food.” S týmto absolútne nemôžem súhlasiť. Všetko závisí od toho, v akej spoločnosti sa pohybujete. A to doslova. Ak si niekto predstaví, že dobrá kuchyňa je Taliansko alebo Francúzsko, myslím, že USA im môže konkurovať, ak už aj nie sú napred. Jedným z najvačších odvetví v USA je jedlo a to v akejkoľvek forme. Fast food, carry out, food truck, reštaurácie. Čokoľvek si pod týmto predstavíte. Myriada chutí a druhov pokrmov. Vecí, o ktorých sa vám ani nesnívalo. Južanské pokrmy, TexMex, morské plody, hamburgery všetkých druhov a veľkostí. Keď sa Slovákom povie slovo fast food, jediné, čo si vedia predstaviť, je McDonald’s, čo už dávno nie je pravda. McDonald’s je na trhu už len z pár slabých dôvodov. Sú (takmer) v každom meste, čo nemôže povedať žiaden iný reťazec, teda aj v mestách, kde ľudia nemajú nič iné, pôjdu predsa do McDonaldu ako sa trepať 20-30 kilometrov do najbližšieho mesta a kúpiť si niečo iné. McD je najlacnejší. Dvojitý cheeseburger si môžete kúpiť už za $1.50. Večera pre dvoch sa v pohode vopchá do $10. A posledným dôvodom sú McD raňajky. Už ste niekedy skúsili Hotcakes so sirupom, McGriddle alebo ich Egg and cheese biscuit? Práve preto, keď im začali klesať tržby, uviedli raňajkové menu, ktoré bolo dovtedy exkluzívne do 10 alebo 11am, po celý deň. Sľúbila som posledný dôvod, no prihodím ešte jeden, veľa lokalít je otvorených 24/7. Takže ak pôjdete do McDonaldu a okolo vás bude krúžiť kopec obéznych single mamičiek, je to presne tá vrstva spoločnosti, ktorú by ste tam očakávali. Ako chutnejšiu alternatívu k fastoodu by som radšej odporúčala Five guys – výbroné burgery, hranolky a hotdogy, Arby’s, Chic-fil-a, kde predávajú najlepší kurací sandwich a vanilkový milkshake. V USA sa však rozrastá biznis s organickými a zdravými potravinami. Ľudia už majú dosť mystery meat a dajú prednosť kvalite nad kvantitou. Práve preto sa vynárajú orgnanické reťazce ako Chipotle, Amy’s drive through a veľa ďalších, hlavne lokálnych zariadení, ako aj organické siete potravín ako Trader’s Joe, Wegman’s alebo Mom’s organic store. Ak sa chcete stravovať zdravo, odporúčam si kupovať potraviny, ktoré sú označené čierno bielou značkou a je na nej napísane USDA Organic. Je to značka vydávaná vládou a dostanúu ju udelenú len potraviny, ktoré spĺňajú náročné organické štandardy. Alternatívou k tomuto je potom iniciatíva GMO Verified, ktorá je vlastne to isté ako USDA Organic, ich logo je však farebný motýľ.
  7. Práca v turistických oblastiach – vačšina študentov pracuje v turistických rezortoch, práve preto, že v lete je nedostatok sezónnych pracovníkov a sú naozaj potrební len na jún-september. Navyše nepotrebujete žiadne špeciálne skúsenosti alebo vzdelanie. Veľa študentov však naberá takýto nesprávny dojem, že všetko v Amerike je také ako v turistických rezortoch, pričom je to práve naopak. Ľudia prídu žúrovať, lebediť, jesť nezdravé veci – hlavne Funnel cake a Boardwalk fries. Veľa deciek príde osláviť ukončenie štúdia a správajú sa ako odtrhnutí z reťaze. Život v normálnom meste alebo veľkomeste – teda vo väčšine Ameriky je diametrálne odlišný. Je to ako Mardie Gras v New Orleans alebo Spring Break v Miami. Navyše veľa týchto študentov súdi Američanov podľa svojich amerických kolegov z práce. Bohužiaľ, keď pracujete niekde ako pomocná sila v kuchyni, verte mi, za minimálku s vami nebudú robiť žiadni intelektuáli. Raz jedna slečna písala o tom, ako vedľa nich niekto býval – mladí černošskí chalani, ktorí vkuse fajčili marišku, nosili ponožky vytiahnuté až takmer pod kolená, šľapky, spustené basketbalové šortky a farebné neónové okuliare a žo to je presne teraz ako hip trend v Amerike. To je presne tá vzorka, ktorá bohužiaľ nie je reprezentatívna a nepredstavuje väčšinu populácie.
  8. Jazyková bariéra – som si istá, že každý, kto sa odhodlá na WAT vie po anglicky, do akej úrovne je však diskutabilné. Všetký baby, ktoré so mnou robili v Clarione vedeli po anglicky. No keď prišlo na lámanie chleba, supervízorke polovicu nerozumeli a nevedeli jej ani odpovedať naspäť. Ja som tiež spočiatku nerozumela a moje ucho si muselo privyknúť. Navyše randenie s mojím manželom mi dokázalo, ako veľmi málo som vedela z praktickej hovorovej angličtiny, a to som mala štátnicu z AJ na úrovni C1!

Raz som čítala blog jedného chalana, ktorý bol veľmi nadšený svojou prvou skúsenosťou s WAT a vložil do tohto blogu veľa emócií. Tvrdil, že keď Američania zarábajú toľko veľa peňazí, tak sa nečuduje, že sú priateľskí a milí. Bohužiaľ nevedel, že väčšina ľudí za kasou alebo v retaile, ktorých stretol, zarába toľko ako on, teda minimálnu mzdu, a to vôbec nie je dôvod na radosť. Myslel si, že keď má každý také náklady ako on, tak si musia žiť jedna radosť, čo bohužiaľ nie je pravda. Náklady na život v USA nie sú nízke. Aj keď sa nám cena potravín može zdať na prvý pohľad nízka, zdanie klame. Ak chcete kvalitné organické čerstvé potraviny pre troch ľudí, prichystajte si $150 týždenne. Káblovka + internet minimálne $180 mesačne. Nájom $800 – $1400 podľa lokality, kvality ubytovania a podobne. Účet za telefón $100 mesačne. Zdravotné poistenie, ktoré bohužiaľ vďaka Obamacare stále stúpa, je veľmi drahé. Moja svokra platí $500 mesačne, nekryje jej to zákroky, až pokým nedosiahnú určitú výšku, takže návštevu lekára so zápalom pľúc, za ktorú vám zaúčtuje povedzme $300, si zaplatíte aj tak z vlastného vrecka, takisto aj zubár, ak nemáte dentálny plán. Ono sa to takto nahromaďuje a zistíte, že ako pár zarábate obaja $14 na hodinu, čo je takmer dvakrát viac ako minimálna mzda a ešte stále si nemôžete dovoliť deti, takže nie všetko je zlato, čo sa ligoce. Myslím, že Američania sú priateľskí a milí, pretože to majú jednoducho v sebe. Keď niekomu v Amerike poviete, že ste zo Slovenska, väčšina normálnych ľudí sa začne zaujímať a pýtať, za predpokladu, že nemáte nejakých naozaj negramotných kolegov. Naopak možem povedať, že keď manžel prišiel na Slovensko a povedal, že je z Ameriky, stretáva sa hlavne s nepriateľskými pohľadmi alebo uštipačnými poznámkami. S manželom sme precestovali celú Ameriku a všade k nám boli ľudia milí, priateľskí a nápomocní, dokonca aj pohostinní. Jediné, čomu sa však odporúčam vyhnúť, sú ghettá a menšinové oblasti, tam nemusíte byť vždy veľmi vítaní. A ešte dovolenkové rezorty počas Spring break.

Amerika je naozaj krajina neobmedzených možností, len treba vedieť, ako s ňou zaobchádzať. Pokiaľ máte peniaze, tak je aj čo zjesť, aj čo vypiť, aj čo vidieť. Ak sa vám podarí ušetriť nejaké peniaze, požičajte si auto alebo si zabookojte trip, choďte si pozrieť Grand Canyon, Las Vegas, LA, New York alebo aj iné štáty, stojí to naozaj za to. Až keď skončíte s prácou, tak si naozaj začnete užívať Ameriku v plnej kráse. Hlavne nedovoľte nikomu, aby vám tento zážitok pokazil. Na konci leta si určite poviete, že na budúci rok sa vrátite, už budete vedieť ako v tom chodiť a budete mať viac skúsenosti. Nezabúdajte však, že ste v tejto krajine hosťom a musíte rešpektovať lokálnu kultúru a zákony, aby z vášho pobytu vyšli obe strany spokojné.

 

 

 

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s